Sex v meste sa stal kultovým seriálom, kultom súčasnej („západoeurópskej“) ženy na televíznych obrazovkách. Seriál, ktorý podľa slov mnohých ovplyvnil milióny žien. Ale, ovplyvnil? (Ja osobne som nevidela ani jednu časť, hanba sa priznať?!) Koľko žien je naozaj samo sebou, na nič sa nehrajúcich, silných, vyrovnaných, sebavedomých? Ktoré sa neboja povedať svoj názor, bez komplexov, strachu, bariér psychických, či spoločenských?.. Ešte stále žijeme vo svete stereotypov a spoločenských konvencií, očakávaní a náboženských demagógií. Najmä my, ženy.
Karl Lagerfeld kedysi vyslovil „Móda je tu pre tých, ktorí sa neboja svojho ja, ktorí sa chcú odlišovať…“ (perfektným príkladom môže byť napr. madam Chanel, Vivien Westwood, Stella McCartney, každá iná a svojská).
Pravá žena je voľná a nebojí sa svojich túžob, snov, plánov. Rozhoduje sa v momente. A to sa prejavuje v každej sfére života (nielen módou). Obzrite sa po uliciach Slovenska a Poľska. Tá ešte stále panujúca uniformnosť, jednotvárnosť Sloveniek a farebná kreácia Poliek! Moje staršie známe mi dajú za pravdu, že „Poľky sa vedeli vždy prezentovať, nielen v uliciach miest.“
Výstava nie je o móde, o tom, či „byť či nebyť in“. Je o ženskej individualite. O ženskosti.
Názov výstavy je alúzia na jazykové (a kultúrne) klišé „nežné polovičky“. Zo svojej skúsenosti, viem, a mnohí - ak nie väčšina - mi dajú za pravdu, že „ženy vedia byť (a sú) aj ne-nežné“. A polovičky?…
Trojica výtvarníčok z Poznane rúca zábrany, ktoré má v sebe väčšina, ale nie každý má tú odvahu na ne poukázať. „Ideme, zastavujeme sa, stojíme, ale vždy vieme, že sme to my. Nezávislé, mladé ženy, vedomé si svojich kvalít aj slabostí. Za nič sa nehanbím-e“.
Anna Kalwajtys (1979) je svojou nesmelosťou známa. A paradoxne, najviac zo seba – za seba ukazuje. Prostredníctvom performancu. Až na kožu.
Vo svojej koži sa dobre cíti Iza Tarasewicz (1981) – hoci aj v tej baránkovej. Svojím videom predstaví názor o „prirodzenej koži“ žien. Je predovšetkým sochárkou, a pracuje práve s prirodzenými, živočíšnymi materiálmi (napr. socha vlka vytvorená z malých zošívaných kúskov prasačej kože, nedávno vystavené v CK Zamek Ujazdowski vo Warszawe). Škoda, že výstavný priestor je tak malý, „ukázali by sme viac“.
Julita Paluszkiewicz (1981) sa predstaví (pre mnohých aj zo Slovenska?) známym video Ľalia. Je maliarkou, a to v jej prácach video cítiť. Maľuje a naratívne rozpráva o svojej ceste životom (a zároveň žensky univerzálnej ceste, nabitou emóciami). Dokumentuje názor „Pravá žena je voľná a nebojí sa svojich túžob…“
|
|
