Tomáš Žemla sa svojim záujmom o ornament, o jeho miesto, resp. možnosť opätovného začlenenenia ornamentu do súčasneho maliarskeho výrazu dostal veľmi rýchlo, prirodzene, možno nevedomky na križovatku niekoľkých, oddávna trvajúcich, ako aj súčasných maliarskych ciest. Je tu zrejmá náväznosť na nespočetnekrát hľadanú hranicu medzi ilúziou a skutočnosťou, medzi videným a jeho zobrazením.
|
|
